Táto otázka ma dlho trápila…nevedela som, či sa rozhodnem správne, ak sa rozhodnem. Tlak okolia, zodpovednosť voči rodine, kolegyne, ktoré ma prehovárali, samozrejme aj kolegyne, ktoré ma neprehovárali…
A tak prišlo rozhodnutie odísť zo stabilného zamestnania po viac ako piatich rokoch. Manžel ma plne podporil, verí v moje schopnosti a vie, že prácu si určite nájdem. Aj popri dvoch deťoch. A ja viem, že si prácu nájsť musím, pretože účty sa neplatia samé a iba manželov príjem by nebol dosť.
Prečo som to ale spravila? Práca bola síce náročná, ale bavila ma. Bola som tam zvyknutá, a s kolegyňami to tiež nebolo najhoršie… Rozhodla som sa ale vzbúriť voči postoju nadriadenej. Jej prístup bol posledných pár mesiacov otrasný a mňa to prestalo baviť. Neustále sa na mne vyvršovala, hľadala chyby, ktoré vlastne ani chybami neboli. Vyčítala mi veci, ktoré ona sama bežne robila…lenže ona mohla, ona je nado mnou. A tak som sa po mnohých dňoch rozhodla, že to stačí. Priniesla som výpoveď. S malou dušou som jej podala papier, so zmiešanými pocitmi, čo ak to rozhodnutie nebolo správne a ja to budem ľutovať…A potom prišla obrovská úľava, v momente, keď ten papier už držala ona, cítila som sa neskutočne dobre, slobodne a spokojne. A keď som videla, že druhá strana sa cítila urazene a vzala to osobne, vedela som, že to bolo správne riešenie situácie a že ona sa nezmení. A vlastne si ani nič neuvedomí. Neuvedomila si, že odchádzam kvôli nej a že určite nebudem posledná.
A výpovedná lehota je vlastne skvelé obdobie. Zrazu môžem povedať svoj názor bez obáv, že sa mi to nejakým spôsobom vypomstí. Pretože to sa u nás nesmelo. Jediná pravda bola jej a odporovať sa nesmelo.
Týchto pár riadkov som sa rozhodla napísať pre pracujúce ženy, ktoré majú v práci podobnú situáciu…veľa sa o tom nehovorí, ale bossing je naozaj súčasťou životov mnohých ľudí. A ženy sa nebránia, jednoducho to ticho trpia, lebo sa boja, že prídu o prácu, cítia zodpovednosť voči rodine, deťom…
Nie som z regiónu, kde sa práca hľadá jednoducho. Ale napriek tomu, že som v práci mala nejakú funkciu, nemám problém robiť aj niečo iné, hoci bez extra funkcie.
Každý človek má svoju hodnotu a nesmie dovoliť, aby ho niekto ubíjal a zhadzoval… Preto odchádzam a začnem písať novú pomyselnú kapitolu života.
Celá debata | RSS tejto debaty