Pandorin zivot 1

Manžel pracuje v telekomunikáciách. Za svoje výsledky bol spolu s ďalšími kolegami odmenený exotickou dovolenkou. Samozrejme drahý hotel, all inclusiv, priamo na pláži a plné dva týždne. Ako milujúca manželka som nechcela, aby o takúto možnosť prišiel a na dovolenku som ho vyslala. Ešte som mu aj pribalila pekné „vreckové“. Z dovolenky prišiel vysmiaty, oddýchnutý a spokojný. Ja doma s dvoma deťmi, každé ráno odviezť do školy, do škôlky, čiara do práce. Deti vyzdvihla moja  mama alebo sestra a večer som ich zozbierala a s vyplazeným jazykom prichystala večeru, pohrala sa, prečítala rozprávku a zaspala. Ale nevadí, veď si zaslúžil. Po polroku ďalšia odmena, rovnaká ako tá predchádzajúca, len iná destinácia. Opäť rovnaký scenár. Po jeho návrate som si však všimla veľkú zmenu  – telefón mal zo sebou úplne všade. V rámci nejakých suvenírov priniesol grécke víno, jednu fľašu pre nás a druhú zobral svojej svojej kolegyni z iného mesta, vraj mala ťažký kufor. Kolegyňa si prišla po víno z mesta vzdialeného 60 km v sobotu, to spolu zbehli na obed. Potom priniesla  nejaké promo tričko, osobne, však lebo pošta nefunguje, opäť strávené popoludnie spolu. Keďže som mu však verila, neriešila som to, ešte som si dokonca na jeho adresu robila žarty, kde má kolegyňu. Až do jedného momentu..

Vybrali sme sa spolu na jeden koncert, splnila som si svoj sen z mladosti. Keď sme sa o polnoci vrátili z koncertu na hotel, prezerali sme si fotky a videá z koncertu. Do toho mu ale cinkla správa v telefóne a on ho okamžite odtiahol a správu sa snažil zakryť. Nakoniec vysvitlo, že jej hlásil príchod na izbu…na druhý deň mu prišla ďalšia správa, ktorú som zazrela…a vtedy mi začali veci docvakávať. Začala som si všetko spájať dokopy…keď som sa ho na to spýtala, samozrejme som dostala odpoveď: áno, píšem si s ňou, pretože sa občas potrebujem niekomu vyžalovať. Je empatická, zaujíma sa o mňa, teší sa z mojich úspechov, popraje mi pekný a úspešný deň, spýta sa ma, ako som sa mal v práci….

Akože prosím? Každý deň, keď svojho manžela vyzdvihnem z práce, samozrejme aj deti od babky, sa ho pýtam, ako bolo v práci. Každý deň sa ho spýtam, ako sa mal. Keď chce cez víkend spať doobedu, vezmem deti, aby ho nebudili. Keď má soplík, skáčem okolo neho.

A tak som sa zamyslela a celé to otočila. Kedy sa ma naposledy spýtal, ako sa mám, či sa mi darí, či nepotrebujem oddýchnuť, pomôcť… ale to ja neriešim, pretože to  nepotrebujem, pretože som chcela rodinu, deti, prácu a viem, že to je náročné, hlavne v dnešnej uponáhľanej dobe.

V priebehu štyroch dní som samozrejme dostala štyri rôzne verzie, kde som sa dozvedela najskôr, aká je skvelá, potom, že spolu preberajú len prácu, mimochodom je vydatá, že pred poslednou „spoločnou dovolenkou“ potratila, a tak ďalej. Tichá domácnosť pretrváva  a ja neviem, čo ďalej.

Manželstvo, ktoré vyzeralo ako to najlepšie v mojom živote sa zrazu stalo tým najväčším trápením a začarovaným kruhom. Chýba mi objatie, spoločný večer…ale najviac mi chýba vedomie, že mu môžem veriť…

A všetko je úplne iné, ako sa zdalo…