Po podaní výpovede nasleduje samozrejme ďalší krok: Hľadanie nového zamestnania. Možno nie u všetkých, mne to však prišlo ako normálna, potrebná vec. Mala som možnosť vyskúšať si, ako to funguje, keď máte dve deti.
Na internetových portáloch, ktoré ponúkajú voľné pracovné miesta vytvorila profily, nahodila životopisy a hľadala vhodné pracovné miesto. Rozposlala som si žiadosti a čakala. Každý deň som sledovala nové pracovné ponuky. Postupne sa začali ozývať osoby poverené výberovými konaniami a dohodla som si pár pohovorov.
Na každom pohovore zazneli otázky typu: Plánujete ešte ďalšie deti? Viete si zabezpečiť starostlivosť o deti, aj keď ochorejú? Máte deti? Koľko? Napriek tomu, že toto by sa nádejný zamestnávateľ pýtať nemal, pýta sa. Niektoré pohovory boli náročné, niektoré ako sa hovorí, malina. Ani jeden však netrval menej ako hodinu. Ak som sa však prebojovala do ďalšieho kola, alebo do tretieho kola, každý z týchto pohovorov sa predĺžil o ďalšie dve až tri hodiny. Vždy to končilo tak, že sme sa rozlúčili s formulkou: Ozveme sa Vám, ako sme sa rozhodli. A ja som doma čakala v napätí, kedy mi niekto zavolá a s akým rozhodnutím. Napodiv, niektoré veľké spoločnosti sa aj napriek tejto vete neozvali vôbec. Niektoré sa rozhodli, že uprednostnia mladšie dámy, ktoré sú bezdetné, vraj vzniká menej komplikácií pri pracovných povinnostiach. Ďalší názor bol, že ja už mám skúsenosti, tak chcú dať šancu niekomu novému, aby tie skúsenosti mohol nazbierať a ja mám tie svoje uplatniť niekde inde. Bolo by slušné a vhodné aspoň poďakovať za môj čas…
Tento kolotoč trval približne mesiac. Intenzívne hľadanie zamestnania popri svojom pôvodnom zamestnaní mi dalo zabrať. Doma dve deti, ktoré ma čakali a manžel. Keď som sa nad tým po večeroch zamýšľala, zistila som, že žena matka, keď sa chce zamestnať, musí si prejsť všeličím. Ak chcem ako matka pracovať, zrejme sa musím zmieriť s tým, že dieťa je pre zamestnávateľa dosť veľká prekážka. Asi polovica mi dala pocítiť, že som niečo menej pre nich, pretože by som sa okrem práce musela venovať aj deťom. Výhovorky typu „dáme šancu novým, mladším“ alebo sľuby, že sa vám niekto ozve a nakoniec sa neozve, sú úbohé.
Moja dcéra má sedem rokov, je prváčka. Syn nemá ešte ani dva roky, od jeho siedmych mesiacov pracujem. Prečo? Lebo hypotéka. Lebo nechcem počítať každý cent. Nechcem im povedať, že dnes im nemôžem kúpiť jogurt, ale len rožky lebo na to nemám peniaze. Nechcem povedať dcére, že do školy si vezme starú obnosenú školskú tašku, ktorú dostane po nejakom dieťati. Nechcem jej povedať, že nemôže navštevovať záujmové krúžky v škole, lebo nemám na to peniaze. Viem, že peniaze nie sú všetko. Ale viem aj to, že keď chýbajú, je to veľký problém. Moje deti nie sú mojimi len teraz, keď sú malé…budú moje, aj keď budú chcieť študovať, keď sa budú chcieť osamostatniť. A ja budem tá, ktorá ich bude chcieť podporiť a pomôcť im. Ale na to treba aj peniaze. Ja som nemala také šťastie. Mne rodičia nepomohli s ničím. Všetko čo mám, som si zabezpečila vlastnou prácou. Nič som nedostala, nič mi nepadlo z neba. Bola to dobrá škola života, ale mojim deťom ju neprajem.
A preto som nad všetkým nezlomila palicu a prácu si našla…