Do svojho terajšieho manželstva som si priniesla dcéru z predchádzajúceho vzťahu…Samozrejme do manželstva som sa nijak nehrnula, mala som pocit, že je to formalita. Vzťah, ktorý začínal len sexom, sa pomaly menil na krásny vzťah plný lásky. ON mi bol veľkou oporou, staral sa o moje pohodlie, ako mohol, rovnako aj o pohodlie mojej dcéry… On zbožňoval ju, dcérka zas jeho. Vo svojich piatich rokoch mu spontánne začala hovoriť oci…
Po čase sme sa vzali…mala to byť vlastne formálna záležitosť a zábava. Už sme spolu pár rokov žili, mali sme kúpený spoločný byt. Po roku od svatby som zistila, že aj napriek zdravotným problémom, ktoré som mala, som otehotnela. Nebudem klamať, mala som zmiešané pocity…nevedela som si predstaviť mať ďalšie dieťa popri hypotéke. Dcérka bývala často chorá, takže to bývalo v práci dosť náročné. Ale všetko sme zvládli, lebo ON mi pomáhal. Pomáhal mi aj pri súdnych ťahaniciach o dcérku, výživné je nekonečný príbeh. V podstate idylka, žiadne hádky.
Zrazu ale moja dcéra s manželom nechcela zostávať, lebo sa s ňou podľa jej slov nechcel hrať, nerozprával sa s ňou…Riešili sme to, na čas sa to upravilo. Ale znovu sa situácia začala opakovať. Po narodení spoločného dieťaťa sa to zlomilo úplne a zrazu som videla, že ON moje dieťa vidí ako obrovskú ťarchu a najradšej by bol, keby niekam zmizla. Začali sa hádky, ktoré sa končia vždy rovnako: je to moja výchova, rozmaznala som ju a preto ho vôbec nerešpektuje. Nepomáhajú ani argumenty typu: Aj iní ľudia vidia, že robíš rozdiely, vidia, ako ju okrikuješ, odháňaš…
Pýtam sa sama seba, kedy nastala zmena v jeho správaní? Ako je možné, že som si to nevšimla? Mohla som sa tak veľmi pomýliť alebo on sa dokázal hrať na niekoho, kým nie je, toľko rokov?
Dúfam, že raz to zistím…